Ja sa už na Bali nechcem vrátiť

Po pár dňoch v Kuala Lumpur, kde sme bývali, my šestica dobrodruhov, v krásnom apartmáne na 22 poschodí, neďaleko “dvojičiek”, sme sa mali letecky presunúť na Bali. Prišli sme na letisko tak akurát, na kúpenie dodatočného alkoholu, v týchto krajinách dezinfikovať pred raňajkami je nutnosť. Prešli sme kontrolami, dali sme si niečo na jedenie, keď tu zrazu príde Števo s dvoma správami. Jasné, že jedna dobrá a jedna zlá. Musím sa priznať, že tú dobrú si už naozaj nepamätám, ale tá zlá bola, že náš let má meškanie. Z meškania sa zrazu stalo zrušenie – pre technické problémy, letúň už neodletel z Bali do Kualy. Super začiatok. Rýchlo nájsť niekoho kto ma akokoľvek info o tom. Hmmm, čudné, nikto nemá 😀 Tí nás posielali tam, tamtí, ďalej inde, a tí zas naspäť k tým prvým, atď. Ani som nečakala, že toľko krokov bude ukazovať telefón. Aj keď občas sme použili tie zrýchlené pasy, čo akože máš stáť a ono to ide, ale všetci aj tak idú, lebo to je štatisticky rýchlejšie o 1.2 sekundy. Konečne sme dostali informáciu, že ďalší let má miesta a môžeme ísť ním, dostali sme sa naspäť na check-in, vyzdvihli batožiny, precheckovali sa a utekačky k bráne. To, že sme tam parkrát porušili security, asi nikomu nevadilo.

Hurá, konečne v lietadle. Aj keď so zmiešanými pocitmi.

Veľa ľudí mi vravelo, že ázijské krajiny musím navštíviť. Mňa to vôbec nelákalo. A čim viac som spoznávala nové miesta a ľudí na “západe”, tým viac mi ich vravelo, choď. Tak sa hneď začiatkom roku na prelome apríla a mája podarila služobná cesta do Indie. Hm, ok, keď už jedna, tak vyskúšajme teda aj ďalšiu. A tak po pár písmenkách sa dohodlo Bali. Zmiešané pocity začali už, keď mi kolegovia začali vravieť, zemetrasenia. Fúha, hneď v hlave katastrofické scenáre, spadne lietadlo, zaleje nás tsunami a do toho žraloky. Ale čuduj sa svete u mňa to funguje tak, že čím väčší takýto stres, tým lepšie spím, čiže koniec koncov pohoda 🙂 Chcem spoznávať aj iné krajiny, takže hor sa na Bali.

V Denpassare sme pristáli večer. Čakali nás z ubytovania, kde sme mali byť prvé dni. Sadli sme do “minibusov”. Šialená jazda, ale ja už z Indie som vedela, že síce jazdia, pre nás, ako blázni, ale bezpečne. Podobne je to i v Rio de Janeiro. Ej, veď čo, naštudovala som si to ako tu jazdia. Ten čo ide za tebou ma dávať pozor na toho, čo ide pred ním. Auto, autobus, chodci, motorky, čokoľvek. Asi 10km cesta trvá vyše 1h. Pekné ubytko. Konečne sprcha a posteľ. Zaspávam so zmiešanými myšlienkami, ale zaspávam.

IMG_3877

Hurá, nový deň, Ubud, hor sa spoznávať. Aha, nepovedala som ešte to najdôležitejšie o Bali – INSTAGRAMOVÁ DESTINÁCIA. Tu všade musíš ísť na pekné fotky. Tie proste musíš urobiť, keď už si na Bali. Presne na tých miestach , kde všetci influenceri a instagrameri. Sociálne siete plne fotiek z Bali 2019. Jasne, že ideme aj my. Šestica dobrodruhov. Potíme sa ako svine cestou k prvej lokalite, kde sa vsetci fotia – palma na chodníku! Našli sme to, tešíme sa, foťkáme sa. Ideme ďalej, prechádzka krásna. Výhľady, nádherná zeleň, palmy, domčeky, rôzne hinduistické sošky a ich “obětinky” (paci sa mi ten český výraz), domáce chrámiky, miesta na modlenie, ryžové políčka, krásne kvietky – fakt ma dostali frangipani 🙂 Chutnáme prve Ubudské jedlá. Niekto si naštudoval kam pôjdeme, niekto – ja – som si načítala, čo dobré mám dať do bruška 🙂 Chutilo. Všetko. Veľmi.

Len štyria navštevujeme Opičí les. Zasa s malou dušičkou vchádzame do parku. Dočítali sme sa, že tie opice sú agresívnejšie. Neber si so sebou nič lesklé, nič na hlave, nič to nič hento, aby na teba neskočili, neobťažovali, neuhryzli, nepoškriabali,.. Hm.. Kde sú tie agresívne opice? Prechádzame sa celým parkom a všetky čo okolo nás chodia sú úplne v pohode. Papkajú si svoje dobroty, naháňajú sa, starajú sa o seba – vieš to, keď jedna druhej čosi vyberá zo srsti a dava si do pusy – škrabkajú si pipíky, trtkajú na chodníku, jeden opičiak tam mal Táké obrovské vajca, no koniec.. Zážitok, jedná báseň 😀

Večer sme sa šli najesť do takej krásnej reštaurácie, že v strede bol bazén s barom, okolo také tie stanové ležadlá, svetielka, fakt krásne miesto 🙂

IMG_0836

Keby že som bola na Bali a nevidela slávne ryžové políčka, bola by som na Bali? 🙂 Ozaj sme šli aj tam na výletík. Tí odvážni sa vyšantili na hojdačke. Vieš, taká čo ťa hojdá 5 ľudí, aby si šiel do “prázdna”, s výhľadom na palmy a tie políčka. Môj strach mi to nedovolil, ale neľutujem, že som nešla. Mala som dosť svojich radostí 🙂 Obdivovať krásne okolie. Fakt to stoji za to. Všade to je tam také nenormálne zelené. Tu ryžové políčka, palmy, krásne scenérie, tam vodopád, s takými poskladanými kamienkami do pagody. Neviem, čo to znamená, ale je to pekné. Samozrejme všade sa foťkáme, to musíš, veď si na Bali 🙂

IMG_3906-1

Objednali sme si výletík na sopku. Ja.. taký turistický výstup, že koniec. Ja a na sopku. Fúha. Ale čo, nejdem na hojdačku, tak pôjdem na 1700m sopku, ja to dám! Nedala som 😀 Ale východ slnka som mala magický. Len ja a môj sprievodca. Zo skupinky som si urobila individuálku. Keď môžeš vystúpiť z radu, tak vystúp 😀 Nechcela som, ale nedalo sa, tak mi ukázali schodnejšiu cestičku, pre lenivých chodiť až hore – do hmly, či mrakov.. Mala som naozaj krásny výhlaď, od prvého záblesku slniečka až po samotný východ slnka. Tie farby..

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

S mojím súkromným sprievodcom sme sa naraňajkovali a reku ideme dole.

A on, že počkaj, tu môj kamoš ma motorku, ideme ňou.

A ja že nieee a on, že áááno.

A ja že ved 1x budem na Bali sedieť na motorke.

A on, že čooo? Veď tu už malé detičky sedia na motorke a začiatkom školského veku už jazdia. Nieje to samozrejme dovolené, ale vedia to.

Tak sme šli. Strášne mi bolo smiešne. Malý Balijčan a ja za ním obor na motorke 😀 Smejem sa ešte i teraz ako to píšem, ech 😀

Zmiešané pocity na chvíľku vypnuté..

Presúvame sa rýchloloďou na ostrov Gili Air – Gili Meno je malý, Gili Trawangan veľký a hlučný, tak vyberáme stred Gili Air – čítaj ajr, čo vlastne paradoxne znamená voda. Cesta trvala asi hodinku, čo by nebol pre mňa problém. Ten nastal, keď nám zastali uprostred oceánu a že prestúpte si, lebo veľké vlny a nemôžeme ísť bližšie k mólu. No do rici! Veď žraloky, veď vlny, ved otvorená voda… preskakujem z rýchlolode na menšiu loďku. Vlny s nami hádžu sem a tam. Vidím ako môj kufor pristáva vedľa mňa, mokrý, špinavý. Je mi to jedno, držím sa silno tyčky na tej malej loďke. Pozerám ako sú ľudia v pohode a ja… ach.. nechápem ako môže byť niekto v tejto situácii v pohode, nechápem… Blížime sa k mólu. Ehm, mólo.. také plastové čosi položené na vode. To akože po tom sa mám presunúť na breh? Po tom??? Vystúpim z loďky. Nohy roztiahnuté, lebo ved vlny, aby som mala stabilitu. Vidím ako to hádže ľuďmi okolo mňa. Tu Dávid zachraňuje kufre, tu chytá ženu, aby nespadla do vody. A ja stojím s roztiahnutými nohami na jednom mieste ako priklincovaná. Zrazu vlna, chytám prvú ruku, na ktorú dočiahnem, Janka. Chytám druhu ruku, Števo. Števo sa zľakne, lebo chce zachrániť svoj kufor a bezpečne ho doniesť na breh. Nemôže, lebo som sa zakvačila do oboch. Stojíme a čakáme 😀 Príde chalan z loďky, berie Janku za ruku a ideme k brehu. Asi som už vypla mozog, lebo si nepamätám samotný presun. Dávid mi vravel, že som vyzerala ako keby ma dvaja držali, lebo som sa chcela s niekym pobiť 😀

Konečne breh. Aha, ostrov, ved tu nemajú auta 😀 Ako sa dostaneme k ubytovaniu? Kone 😀 Niektorí šli pešo, ja som s Lenkou zaplatila nekresťanské peniaze za drožku ťahanú koníkom. Nemala som sil na chodenie. Ani trochu..

IMG_3981

Pár dní pred našou návštevou tam bolo zemetrasenie. Ten pohlaď na zrúcaniny domov.. Zmiešané pocity sa vracajú.. Domáci bývajú vonku.. ešte zo strachu..

Dva paradoxy:

  1. majú tam zemetrasenia, v istom období celkom často, ale odsťahovať sa nechcú, lebo je to ich domov…
  2. prídem tam ako turista, vidím, že majú zemetrasením zničené obydlia, ale viem, že žijú z cestovného ruchu, čiže im v podstate pomáham, ale som na dovolenke.

Máme opäť pekné ubytovanie, také s chatkami a uprostred bazénik. Typické Balijské. Až na to, že za dverami je zemetrasný bordel. A nielen ten. Proste sú to neporiadnici a odpadky hádžu kade tade. Ako príde. Myslíš, že to turisti? Nie.

Požičiavame si bicykle, prejdeme ku vode, jeme, prechádzame sa pozdĺž oceánu. Kde sú ľudia? Západ slnka opäť parádny, trošku veterno, ale drinky to zachránia. Prvá noc bola celkom rušná, všade vonku čosi bzučí, huláka, bliaka, šuchoce. Vravím si, kým len vonku..

Ostrov ma vraj obvod 7km, alebo priemer? No, skratka je malinky. Kristína ho bola obehnúť celý dookola. Ja s Jankou vstávame ako každé ráno skoro, aby sme si pofoťkali okolie. Zlatá hodinka, je zlatá hodinka. Proste to najkrajšie svetlo z dna 🙂 Rozprávame sa, veľa, užívame si miesto, chvíľku tu a teraz. Veľmi príjemné.

Druhy večer som myslela, že už neprežijem. Vážne. Jedli sme v reštaurácii vonku, neďaleko oceánu. A, tuším to bola mexická reštaurácia. Rozprávame sa, veľa smejeme, analyzujeme Bali.

Keď zrazu na celom ostrove zhasnú svetlá.

A aj na vedľajšom ostrove.

Čo to je? Bolo niekde zemetrasenie? Ide tsunami? Zomrieme?

Všetci sú navonok podozrivo kľudní, ja som sa skoro posrala.. Prichádza čašník, vraví, že u nich to je bežné a že o chvíľu nabehnú generátory. Aj tak bolo.

V tú noc som už nevedela zaspať. A jediné čo som chcela, ísť domov. Asi prvýkrát v živote som sa chcela vrátiť do bezpečia. Niekde, kde niesu zemetrasenia, veľké vlny, žraloky…

Posledný deň sme ráno s Jankou na bicykloch zablúdili, ale nehovor to nikomu. Stratiť sa na malom ostrove, kde to sme 🙂 Ale ako to už býva, i to stratenie sa, nám dalo pekný zážitok. Zistili sme, kde sa skrývajú domáci. Že tam majú školu, krásne miesta, kde ranné lúče prechádzajúcu pomedzi a ja na tu čarovnú chvíľku zabúdam na zmiešané myšlienky. V podstate ma čaká už len strastiplná cesta z móla na loď, ale to už nejako dám, kedže chcem ísť stadiaľ preč. Dala som. Vlny neboli.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Rozhodujeme sa, či bývať celý zostatok dovolenky v Canggu, alebo ešte na 1-2noci na ostrove Nusa Penida. Na šťastie sa všetci zľutovali, asi, nado mnou a bývame v Canggu, a na Nusa Penida sme si urobili výlet.

Canggu – kopec ľudí, kopec pekných chlapov, surferov, krásnych žien, motoriek, parties, oceán, piesok.. hm, kde sú tie tyrkysové pláže z obrázkov? Vidím len špinavú vodu a čierny piesok. Sú tie miesta len v hotelových komplexoch? Neviem veru. Chodíme, objavujeme, potíme sa, skúšame rôzne jedlá, drahšie aj lacné. Vždy ma zaujímalo, čo to majú trhovníci v takých papierových balíčkoch, aké jedlo. Cestou na ostrov Nusa Penida nevydržím a jeden si kúpim. Pani zlatá sa ma pýta, či nechcem k tomu aj vodu. Jasne, že nechcem, načo? Otvorím balíček, ejha, kupodivu ryža, mäsko, vajce, zeleninka. Mňam. Papám pomaličky, vychutnávam. Hm, začína to páliť. Veľmi. VEĽMI. Pani zlatá mi podáva vreckovky. S vďakou prijímam. Plačem od šťastia? Nie, páli ma pusa jak sviňa. Odkladám asi 2/3 do tašky, že neskor zjem. Ešte asi 2h po jedle ma pálila pusa. Zbytok som veru nedojedla.

IMG_4115

Ostrov Nusa Penida – ak si čakal, že to už nenapíšem, tak si sa mýlil. Nezabudni – instagramová destinácia 🙂 Chcem fotku na najkrajšej pláži. Opäť s nami ponatriasala rýchloloď. Berieme si taxi. Ideme na tie krásne miesta na tomto ostrove.

Halo? Čo to je toto? Všade samý bordel, špina, rozbité okolie, neupravené domy, rozbité cesty akože masaker.

Ó, prvá zástavka, ó to je fakt krása, ako sa tam odráža ta zelená farba. Áno, super. Poďme na ďalšie miesto.

Hm.. bordel, špina, rozbitá cesta.

Poď tu sa pozri. Wow, tak toto je fakt nádherné miesto. Tu si urobím fotku. Tu sa tak nastav, aby si bola presne ako na fotkách na instagrame. Ja vyleziem na strom a tak vás odfotím. Cvak.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Ale, áno, tie 4 miesta na ostrove sú naozaj krásne a oplatí sa to vidieť. Aj globálne. Ale zas mam zmiešané pocity.

 

Boli sme pozrieť aj taký chrám na vode. Tam sa dalo ísť po machom pokrytých kameňoch blízko k vode a utekať pomedzi kamene, keď sa blížila vlna. Tam bolo naozaj krásne. A ten západ slnka. Paráda. A hneď ako zapadlo, tak sa vyrojila miliarda netopierov. To bolo pre mňa celkom zvláštne, asi sa skrývajú počas dňa v skalách a hneď ako slnko zapadne sa ukážu.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Nemám dobre odfotený chrám, lebo za ním bolo slnko, čiže ho ani nebolo vidno

Posledné dni sme strávili v Canggu. Oddych, relax, surf – Lenka s Dávidom, skoré ranné chytanie východov slnka s Jankou a následne smoothies a shoties a každodenné sledovanie fešáka v bare vedľa nášho ubytka, spálený Števo, veľa jedla, veľa ovocia, veľa Nasi Gorengu, vela Bintangu, čudovania sa ako Kristína môže skoro ráno behať, aj keď je jej zle 🙂 veľa nakupovania darčekov. Balenie sa a odjazd domov.

Hovori sa, že Bali buď ľúbiš, alebo nie.

Ja patrím asi do tej tretej skupiny.

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s